V deň odchodu od profi rodiny som vedela len to, že pôjdem do Prešova, kde budem

ubytovaná s ďalšími dievčatami, ktoré som nepoznala. Dostala som odchodné, bolo to okolo 

900 eur. Problémy mi robilo najmä hospodárenie. Boli sme tam baby, mali sme sa

radi, takže sme si kupovali rôzne darčeky. Nepozerali sme sa veľmi na to, koľko veci stoja. 

Míňali sme na blbosti, ale vtedy som si to ešte neuvedomovala. 

 

Párkrát som potom nemala peniaze na jedlo alebo na cestovné. 

 

Dokonca som aj doklady stratila, peniaze sa míňali, bola som kvôli tomu nešťastná. Dvakrát som nemala z čoho zaplatiť ani ubytovanie. Dlžila som, ale pracovníci našťastie počkali. Teraz už naozaj bývam sama a nájomné je len na mne, takže si na to dávam pozor. Mám sporiaci účet a snažím sa viac šetriť.

 

 

 

 

 

 

 

 

Pohľad odborníkov

 

Anna Liesenerová, samostatný radca oddelenia sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately na ÚPSVaR v Prešove

 

Perspektíva mladých dospelých je pomerne zložitá. Na jednej strane štát vynaloží veľa finančných prostriedkov na to, aby sa o deti v detských domovoch postaral, ale potom sa tieto deti ocitnú pred riešením zložitých životných otázok skôr a drastickejšie, ako ich rovesníci, ktorí vyrastali v rodinách. Osemnásťročný mladý dospelý je z pohľadu rodiča ešte dieťa, z pohľadu štátu už samostatný dospelý, ktorý je za seba zodpovedný sám. Ako štart do života dostáva malý štartovací balíček od štátu na zakúpenie základných potrieb, ktorý je často lákadlom pre jeho nezodpovedných príbuzných, aby ho na krátky čas prichýlili. Po istom čase sa však aj tieto peniaze minú a treba riešiť otázky bývania a práce. 

 

Je veľmi dôležité, aby sa mladý „domovák“ v tomto období neocitol sám, na ulici, aby sa z neho nestal bezdomovec. Preto organizácie tretieho sektoru zohrávajú nenahraditeľnú úlohu.

 

Marek Roháček, spoluzakladateľ Návrat, o.z.: 

 

Množstvo detí z detských domovov minie odchodné na zbytočnosti a nedokáže šetriť. Nesúvisí to len s nedostatočným vzdelávaním v oblasti finančnej gramotnosti, ale aj so zníženou schopnosťou rozhodovať sa a vedieť rozlíšiť, čo má akú hodnotu. 

 

Takéto veci sa človek učí prirodzene už od útleho veku. Napríklad vtedy, keď je s rodičmi na nákupoch a sleduje, ako mama vyberá jogurty. Ponuka je taká bezbrehá, že sa v nej dieťa celkom stratí.  Rozumný rodič väčšinou stanoví hranice. Zvolí napríklad dva vhodné jogurty, a z nich dá vybrať dieťaťu. Ideálne je, ak navyše dieťaťu vysvetlí, že „finalisti“ sú cenovo výhodnejší a navyše zdravší. Takto sa dieťa primeraným spôsobom podieľa na výbere, naučí sa rozhodovať a zároveň narábať s peniazmi. Deti z detského domova takéto veci nezažijú, a preto to majú oveľa ťažšie.