Po odchode z detského domova som išiel k svojej biologickej mame a súrodencom. Chcel som spoznať svoje korene. Keď som mal sedemnásť rokov, zašiel som do telefónnej búdky a zavolal na infolinku, nech ma prepoja do môjho rodného mesta a nadiktoval som im priezvisko. A tak som sa prvýkrát skontaktoval s mamou. Príchod k nej bol pre mňa šokom.

Zrazu som sa ocitol uprostred otrasnej chudoby, v domácnosti alkoholikov.

Žiadna práčka, žiadna kúpeľňa, vodu sme pili zo studne. Nerozumel som, ako je možné, že v dnešnej dobe niekto takto žije. Strávil som tam rok a pol a uvedomil som si, že ja takto žiť nechcem. A že nechcem, aby tak žili ani moji súrodenci. Zobral som si ich do starostlivosti a presťahovali sme sa do nájomného bytu.

Vtedy som zistil, čo je to zodpovednosť za seba a dokonca aj za iných.

Predtým som peniaze veľmi neriešil. Viete, deti z domova veľmi dobre vedia, aké majú práva, ale o zodpovednosti netušia nič. V domove sú chránené, no keď odídu, stačí jediné hlúpe rozhodnutie, na ktoré môžu fatálne doplatiť. Aj ja som urobil veľa zlých rozhodnutí. Časť odchodného som dal mame, pretože peniaze jednoducho potrebovala.

Zvyšok som oplieskal na zbytočnosti.

Súrodencom som nakúpil notebooky, kvôli ktorým som sa hlúpo zadĺžil. Neskôr sa začali ozývať nebankové spoločnosti a musel som vyhlásiť osobný bankrot. Keď som sa so súrodencami presťahoval do bytu, peniaze by sa nám veľmi zišli, no už som ich nemal. Až vtedy som si uvedomil, že keď nezaplatím nájomné, tak sa z nás môžu stať bezdomovci.