Keď som otehotnela, veľmi som sa bála, ako to budem celé zvládať. Mala som strach, že budem zlá matka, že nemám materské city. Čo ak dieťa zbijem, keď začne revať, čo keď ho opustím? Ale nič z toho sa, našťastie, nestalo. Malá sa narodila, a všetko bolo dobré. Aj okúpať som ju hneď vedela. Asistentka sa ma pýtala, ako je to možné, že malú držím presne tak, ako treba? Ja jej na to: „Internet, moja zlatá.“  

 

Ako bývalá „domováčka“ som nemala možnosť zavolať mame a spýtať sa, čo a ako. 

 

Niečo som vedela inštinktívne - a niečo som si vygooglila. Teraz je to ťažšie, pretože deti sú už staršie. Keď sa malý napríklad zle správa, tak sa spýtam manžela: „Čo mám robiť?“ „Čo mu mám povedať“?  Sú jednoducho veci, ktoré na internete nenájdete. 

 

Domováci majú aj ďalší problém. Celé detstvo a mladosť vo veľkom kolektíve, čiže nevedia byť samostatní. Neustále sa ich musí niekto pýtať: „Hľadal si si dnes nejakú prácu? Bol si na tom pohovore? Bol si si vybaviť lekárku?“  Nevedia fungovať sami za seba, cítia sa dobre len v skupinke. Sama som na to doplatila, keď som sa hlásila do práce. 

 

Kamarátky ma presvedčili, aby sme išli na pohovor všetky tri spolu. Prišli sme, aj nás prijali. Lenže čo sa nestalo? Poctivo sme pracovali len dve. Tej tretej sa veľmi nechcelo, prišla do práce len občas. Takže nám to pokazila. 

 

Prišiel za mnou riaditeľ a vraví mi: „Tatiana, zbaľte sa, máte výpoveď“.

 

Vravím mu, že nie som Tatiana, som Martina. Jeho to ale nezaujímalo. Dokonca aj majstrová vedela, že je to nefér. Povedala mi, že mu to skúsi vysvetliť. Na druhý deň mi volal riaditeľ s ospravedlnením a otázkou, či sa vrátim späť. Ja na to, že nie, už mám inú prácu. 

 

Neskôr som sa už naučila viac brániť. Uvedomila som si, že sa musím nebáť, a že musím konať sama za seba. 

 

​

Pohľad odborníka 

 

Marek Roháček, spoluzakladateľ Návrat, o.z.: 

 

Rodičovské role sa neučíme z učebnice. Učíme sa ich tak, že ich zažijeme ako deti alebo ako súrodenci. Ľudia z detských domovov nevedia, ako sa správa mama alebo otec, chýba im model. Navyše si ťažšie vytvárajú blízke vzťahy s inými, čo znamená, že je pre nich náročnejšie vcítiť sa do potrieb dieťaťa. 

 

K tomuto sa pridáva ďalší hendikep, a to je nedostatočné zázemie. Bežne to funguje tak, že keď sa pár chystá na rodičovskú rolu, buduje si akési bezpečné hniezdo. Zastabilizuje sa.  Budúci rodičia sa stanú viac konzervatívni, predajú motorku, kúpia si bezpečné auto s veľkým kufrom. Toto sa po odchode z domova veľmi nedá, pretože väčšine ľudí chýba zázemie. Týka sa to vzťahov, bezpečia, informácií. Keď nemáte zázemie, záťažová situácia sa zvláda ťažšie. A tehotenstvo, pôrod a rodičovstvo záťažovou situáciou je. 

Zároveň ale treba dodať, že hormonálny systém je väčšinou nápomocný. Znamená to, že v matkách sa „zobudia“ aj skryté materinské city, o ktorých vôbec netušili. A práve tie mamy, ktoré sa boja, že to nezvládnu, to spravidla zvládnu. Výborné je aj to, že zrazu začnú využívať zdroje, ktoré by predtým nikdy nevyužili. Napríklad sa odvážia niekoho osloviť, popýtať o pomoc. Často ich to posunie, rodičovská rola ich akoby naučí byť dospelejšími.