Po odchode z domova mi najviac chýbali informácie. Keď som napríklad ochorel, netušil som, že mi musí lekár vypísať péenku a tlačivo treba odniesť do sociálnej poisťovne.  Zaskočilo ma množstvo vybavovačiek – na úrade práce, v sociálnej a zdravotnej poisťovni, na daňovom úrade. Nevedel som, čo vlastne odo mňa chcú. 

 

Ľudia z domova síce dostanú pred osemnástimi narodeninami rýchlu teoretickú prípravu, no je to málo. Ja som mal šťastie, pretože som išiel hneď do Domu na polceste v Slavkove a tam mi vždy poradili.  Môj brat to mal ťažšie. Chcel sa hneď osamostatniť, no nemal sa s kým poradiť.  Postupne mu narástol dlh na poistnom a dostal sa do problémov.  

 

„Domováci“ si často myslia, že svet je gombička. 

 

Tešia sa zo slobody a myslia si, že odchodné im vystačí na celý život. Zároveň sú naučení na to, že všetko za nich vybaví niekto iný. 

 

Potom sa dostanú do normálneho života - a zrazu sú stratení.  Nemajú sa s kým poradiť, nevedia ani komunikovať. Sú zakríknutí, boja sa pýtať, aby nepovedali nejakú hlúposť. V domove im už nepomôžu, pretože po odchode sa väzba úplne stratí. Keď som odchádzal, nikto mi nepovedal: „Mário, keď budeš potrebovať pomoc alebo radu, ozvi sa.“  A veľakrát sa stalo, že som tú pomoc aj potreboval. 

 

​

Pohľad odborníčky

 

Alena Molčanová, sociálna pracovníčka Návrat, o.z. v Prešove: 

 

Mladí dospelí z detských domovov sú iní. Ich inakosť nespočíva v telesných odlišnostiach. Sú iní tým, čo zažili a čo s nimi tieto zážitky urobili. V priebehu detstva sa naučili, že dospelí ich vždy zradia (tak, ako ich zradila mama a otec, keď ich opustili), že tu nie je nikto, o koho by sa mohli dlhodobo oprieť (rôzne tety a ujovia sa pri nich striedali, rôzni odborníci o nich rozhodovali). Že všetko sa udeje tak akosi bez ich pričinenia (nevedia, čo všetko je za tým, kým sa im na stôl dostane teplá polievka či do ruky vreckové). Naučili sa, že všetko patrí všetkým. A to najhoršie je, že sa naučili aj to, že oni nepatria (k) nikomu a nikto nepatrí (k) nim. Naučili sa životu bez dôverných vzťahov. 

 

A zrazu sú z nich dospelí a svet je pre nich nepochopiteľný. Úplne iný než ten, ktorý poznali. Svet by im chcel veriť, no oni neveria sami sebe. Svet chce od nich rozhodnutia, no oni nevedia, čo je zodpovednosť. Svet chce od nich výkon, no oni nevedia, ako na to. Svet chce, aby boli dobrými priateľmi, partnermi, rodičmi – no oni nevedia ako. A tak sa so svetom boria, občas bojujú, občas rezignujú, občas útočia, občas utekajú – pritom by tak veľmi chceli byť ako ostatní.